Dritta Neumann

Drevená bárka kĺže sa po hladine strieborného mesačného mora. Ja a moji kamaráti dobrodruhovia oceánov dýchame slaný vzduch a naháňame po mokrej palube tučné biele potkany. Náš kapitán, bezoký Sam, sa vysmieva z našej hlúposti a vykrikuje oplzlé vtipy hlucho sa ozývajúce do prázdneho priestranného času. Pevnina je ešte ďaleko a smrť tak blízko... Vkladáme nádeje do rúk krvavého obzoru, ale ten sa tvári urazene, kašle na naše slzy. Napriek tomu hľadáme pomoc v chladných hviezdach, lenže tie sú veľké skeptičky a nikdy nám nepriali nič dobré. A tak sa teda už nemáme na koho obrátiť. Snáď možno na more, ale i to už pomaly vysychá... No nám odrazu pomáha Náhoda spolu so sladkým milencom Zázrakom. Vyšleme krkavca a ten sa vracia s prázdnymi krídlami a zobákom plným cudzích divých slov. My, morskí starci, vám serieme na zákony fyziky. Jedno je isté: už nechceme žiť v tomto svete a tak nám ostáva už len spáliť bárku a odletieť s prízrakom konca v náručí.