Dritta Neumann

Bosé nohy sa mi zabárajú do zlatého piesku. Naplno si uvedomujem jeho jemnosť a príjemný chlad. Vanie svieži vetrík- priamo od mora; pohráva sa s mojou sukňou a nezbedne pod ňu nakúka. Oceán je naoko pokojný, len na severe sa zbiehajú ťažké búrkové mračná. Slnko sa skoro celé topí v slanej vode, vytŕča len malý oranžový kosáčik odrážajúci sa od lesklých morských vĺn. Vo vzduchu cítiť vôňu škorice. Nie prenikavo, len tak, v náznakoch vetra. Do tichého šumenia paliem občas padne zrelý kokosový orech. Založím si prameň vlasov za ucho, pritom mi skoro nečujne zazvonia náramky na zápästí. Páli ma pokožka na tvári, lež nepociťujem bolesť. V krátko okamihu cítim škoricu veľmi zreteľne. Čosi ma však zaujalo. Vánok nesúci tichý spev neďaleko mňa. Láka ma to. Chodidlá mi obmýva teplé more, slnko párkrát zívne. Spev počuť jasnejšie, mieša sa doň škrekot čajok. Vidím neurčité siluety postupne nadobúdajúce tvar. Siluety jamajských žien sediacich vo vlažnom piesku. Ľahúčko sa pohybujú v rytme piesne. Vietor sa im pohráva s drevenými korálikmi visiacimi okolo kakaových krkov. More nesie tóny ďaleko na otvorený oceán..Upokojujúce a lahodné..Čas rýchlosťou svetla stráca hodnotu a ja sa úplne ponáram do tónov sladkej melódie. Ženy splývajúce s čokoládou nerušene spievajú. Akoby im hudba vychádzala priamo z duší. Sú v opojnom tranze. Nevnímajú slnko, ktoré zapadlo, a ktoré vytvára na oblohe farebnú mozaiku, nevnímajú ani ostrý vietor miešajúci sa s vôňou škorice, nepočujú vzdialené dunenie blížiacej sa búrky, nevidia ani mňa- bielu ženu sledujúcu ich s neskrývaným úžasom. Oddávajú sa slasti piesne. Piesne, ktorá je oslavou krásy, slobody a lásky.