Dritta Neumann

Zobudil som sa veľmi skoro. Vyšiel som pred chatrč, slnko ešte len vykúkalo spoza horizontu. Bolo sviežo, vzduch voňal soľou, more ticho šumelo... Prialo mi dobré ráno. Usmial som sa. Aj tebe dobré ráno, more. Piesok bol ešte chladný od noci, ale príjemne hladil chodidlá. Čajky mi nad hlavou veselo mávali krídlami. Prekrikovali sa a škriepili, ktorá z nich ma prvá pozdravila. Vystrel som ruky, aby som si precvičil telo po nepohodlnej noci. Obzrel som sa do otvorených dverí za sebou. Ešte spala...len jej nahý chrbát sa črtal kdesi do diaľky. Očami som sledoval jeho líniu; pohľad sa mi zastavil na neveľkej, ale výraznej jazve pod ľavou lopatkou. Precitol som. Zadíval som sa na more. Na obzore sa chveli biele plachty veľkej fregaty. Ozýval sa z nej tlkot námorného zvona. Nenáhlivo sa kĺzala po vode, slnečné vlny obmývali jej mohutný drevený trup. Jemný morský vietor sa zapieral do ľanového plátna. Život na palube bol neurčitý, nedovidel som. Loď sa vznešene blížila. Napĺňal ma pocit víťazstva, ale kdesi v hĺbke aj pocit beznádeje. Nebol som jej kapitánom, no ovládala ma túžba skočiť do vody, plávať proti vlnám a nechať všetko za sebou. Nepohodlnú posteľ, slabé raňajky, aj jej nádhernú líniu chrbta a šije. Prebralo ma zvonenie zvonu na lodi, ktorá zmenila smer svojej ďalekej a neznámej plavby. Moja chuť sa vyparila, ťažko som si vzdychol a pobral sa do izby odniesť jej bozk na dobré ráno, pretože sa práve prebúdzala... A tam, v modrej morskej nekonečnosti, trepotali sa snehobiele plachty a veľkolepý trup mojej budúcej lásky...